sladecek

Pred pár dňami som na blog.pravda.sk uverejnil článok pod názvom „O čo vlastne ide v referende pán Chromík?“, v ktorom som informoval o liste, adresovanom pánovi Chromíkovi a v kópii aj Aliancii za rodinu (AZR) a tiež Prezidentovi SR. Otázky smerovali k tomu, ako pán Chromík uplatnil petičné právo v praxi pri organizovaní petície, na základe ktorej bolo vyhlásené a už sa aj uskutočnilo referendum s celkom tromi otázkami.

Odpovede som sa do konania referenda nedočkal a tak súc byť nedostatočne informovaný som sa referenda, konaného dňa 7.2. 2015 nezúčastnil.

Ešte pred termínom konania referenda som sa na základe vyhodnotenia prejavov pána Chromíka z viacerých diskusií rozhodol uverejniť aj akési varovanie pred osobou pána Chromíka a touto jeho angažovanosťou, ktorú som sformuloval v článku „My máme svoj názor a ak ho presadíme, tak si hovorte čo chcete!“

Aktuálne po skončení referenda a po hodnotení vyhlásených výsledkov pánom Chromíkom ako úspech, resp. dobrodružstvo, adrenalínový zážitok, a pod. môžem iba zopakovať, že sa naplnila mnou vyslovená obava, resp. podozrenie, že pán Chromík a niektorí ľudia z jeho okolia majú podobné prejavy vo svojom konaní, resp. pri riešení diskutabilných záležitostí, ako ten úradník zo štátnej teroristickej skupiny, ktorý svoje konanie v rozpore so zákonom v období rokov 2003 až 2005 riešil na princípe vyhlásenia „Ja som tu zákon!“.

V nedeľu 8.2. 2015 počas po – referendovej nedele som na jednej stránke na facebook-u narazil na tento príspevok od novinárky Lucie Tomečkovej (dúfam len, že niekto nezneužil jej meno), ktorého obsah po verifikovaní niektorých dostupných faktov potvrdzuje oprávnenosť mojej obavy z toho, že v súvislosti s referendom AZR sa ešte máme na čo tešiť.

Obdobie okolo roku 2000 predstavovalo pre vývoj našej malej krásnej krajiny viacero dôležitých udalostí, ktoré mali podľa všetkého jednak dosah na príčiny, resp. východiská petície za referendum o 4 otázkach (podľa mňa dosť mylne označovaného ako referendum za rodinu), ale určite viedli ku vytvoreniu podhubia, z ktorého vyrástli niektorí z hlavných organizátorov „referendového dobrodružstva“.

Takže obava z článku „My máme svoj názor a ak ho presadíme, tak si hovorte čo chcete!“ z 5.2. 2015 sa začína napĺňať! Rozdiel je však pre väčšinu nezainteresovaných obyvateľov SR v tom, že už si budú podľa všetkého s ohľadom na výsledok referenda dôraznejšie presadzovať svoj názor a aj záujmy minimálne dve identifikované skupiny, a to AZR a komunita LGBT.

Kde sa ale v tejto kalvárii (rozumej konfrontačnej diskusii) objavia záujmy detí a rodiny, ktorými argumentovali v podstate obidve strany, to som naozaj veľmi zvedavý. 

Lebo ako som už napísal, kalvária s referendom neskončila jeho uskutočnením, ale všetko skutočne nasvedčuje skôr tomu, že bude intenzívne pokračovať.