sladecek

Nič iné ma už ani nemohlo napadnúť, keď je celá spoločnosť už niekoľko týždňov vystavená výmene názorov, resp. skôr útokov medzi komunitou LGBTI a ich zástancami na jednej strane a obhajcami tradičnej rodiny a ich zástancami na čele s predstaviteľmi cirkví na strane druhej. 

Ak k tomu pridáme možnosti internetovej komunikácie a tiež „ochotu“ médií uverejniť v záujme udržania alebo zvýšenia predaja v podstate čokoľvek „šťavnaté“, tak páchaniu psychologickému teroru na zvyšnej a väčšej časti spoločnosti (podľa mňa minimálne 80 % občanov SR) už asi ťažko niečo zabráni.

Minimálne od oznámenia informácie o vyzbieraní vyše 350 000 podpisov občanov pod petíciu za referendum Prezidentovi SR, uskutočneného zástupcami petičného výboru petície za prezidentské referendum so 4 pomerne obsiahlymi otázkami, je slovenská verejnosť naozaj zavalená silnými a ešte silnejšími vyjadreniami jednej strany dlhodobej diskusie proti tej druhej a naopak.

Výrazy ako „Povedzme nie nezmyselnému referendu!“ alebo „Zastavme homofóbov!“ prípadne až cez urážky cirkevných hodnostárov na jednej strane a zase na druhej strane množstvo silných výrazov o „Tyranii súdov a vládnej moci“,   „Palko“ Tyrania sudcov“ : alebo „Zlyhanie prezidenta …“ alebo …. Je potrebné objektívne skonštatovať, že ďaleko väčšia sila politických a aj cirkevných predstaviteľov sa prezentovala za petíciu a za vyhlásenie referenda Prezidentom SR, pričom mnohí z týchto zástancov petície si osobovali práva sudcov, súdov a aj výkonnej moci. Nemôžem si pomôcť, ale niečo mi to pripomína, o čom som našťastie iba čítal alebo videl filmy.

Už som k tejto téme krátky článok „Tyrania sudcov pán Palko alebo tyrania petičného výboru?“  napísal hneď po tom, ako som bol konfrontovaný s informáciou o vyjadreniach môjho „názorového oponenta“ V. Palka v jeho  „Palko“ Tyrania sudcov“.  Dnes, resp. aktuálne iba doplním podstatnú časť argumentácie pre moje tvrdenie, že petičný výbor nesprávne, resp. z nejakého dôvodu zvolil ťažšiu cestu pre presadenie princípov ochrany tradičnej rodiny do zákona, resp. si túto ťažšiu cestu zvolili účelovo a cielene, pretože teoreticky môže viesť k priamemu presadeniu takého znenia zákona, aké sa sedem členov petičného výboru rozhodlo presadiť.

Pri výkone petičného práva ide počas niekoľkých etáp vždy iba o petíciu za niečo, referendum je jednou z „cieľových destinácií“, ktorá je zdanlivo najdôležitejšia, pretože referendum by malo z princípu smerovať k verejnému riešeniu tých najdôležitejších otázok spoločnosti. O petíciu ide, keď petičný výbor petíciu pripravuje, keď ju vyhlási, keď zbiera pre ňu podpisy, keď vyhodnotí ich počet a aj keď petíciu odovzdá príslušnému adresátovi. V týchto etapách má petícia vždy rôzny okruh adresátov.

Referendom sa petícia stane, resp. môže stať až vtedy, keď Prezident SR prijme podnet, zodpovedajúci zákonom SR, čo môže nastať v dvoch prípadoch. 

1.

Ak prijme Prezident SR od nejakého petičného výboru viac než 350 000 podpisov, ktorých počet bude aj po overení viac než 350 000 a po vyhodnotení referendovej otázky, resp. otázok ich môže vyhlásiť ako verejné hlasovanie o novom zákone presne v takom znení, v akom otázka, resp. otázky boli položená/sformulované a odsúhlasené potrebným počtom podpisov občanov SR (viď poznámky ďalej v texte).

2.

Ak prijme Prezident SR od predsedu NR SR uznesenie NR SR o tom, aby vyhlásil referendum o otázke, resp. probléme, na ktorom sa alebo nevie nR SR zhodnúť, resp. je nad rámec kompetencií NR SR (???) alebo prijala NR SR takéto uznesenie na základe požiadaviek občanov cez petíciu s viac ako 100 000 podpismi, ktorou bude NR SR zaviazaná uznesenie o spomínanej žiadosti na Prezidenta SR – pripúšťa to § 133 odsek (3) zákona o rokovacom poriadku NR SR, podľa ktorého petíciu, ktorú podpísalo aspoň 100 000 občanov, prerokuje NR SR.

Dovolím si záverečnú časť článku začať konštatovaním, že sa celkovo k téme vyhlásenia referenda a postu Prezidenta SR vedie polemika úplne od veci o tom, či petícia zasahuje do základných ľudských práv a súkromia osôb. Podstata polemiky by mala byť o tom, či tá petícia je vôbec petíciou, ktorou by sa mal niekto zaoberať a nemal by ju v tomto prípade Prezident SR (lebo jemu je určená) rovno odmietnuť!  Avšak nie preto, že Prezident SR nesúhlasí s ochranou rodiny alebo s niektorými časťami otázok, ale mal by petíciu odmietnuť preto, lebo podľa mňa nespĺňa celkom základné náležitosti podľa petičného práva, riadiaceho sa podľa článku 153 Ústava SR aj ustanoveniami zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších noviel a predpisov.

Ani na petičnom hárku a ani na web stránke www.alianciazarodinu.sk nie je síce uvedené, podľa akých konkrétnych zákonných predpisov, resp. konkrétnych zákonných ustanovení bola petícia vyhlásená a čím sa teda má jej adresát riadiť. Neviem, či to bola chyba alebo úmysel.  Keďže podľa petičného hárku ide o „Petíciu prezidentovi SR za vyhlásenie referenda“, ide zrejme o petíciu, smerujúcu k uplatneniu čl. 95 a následných dotknutých článkov Ústavy SR. Podľa čl. 98 odsek (2) Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.

Z uvedeného ale vyplýva otázka, aké vlastne bude znenie toho zákona, ktorý by mala NR SR v prípade úspešnosti referenda vyhlásiť ako zákon. Z petičného hárku a zo znenia otázok to nie je zrejmé a preto bude zrejme potrebné takéto znenie zákonov pre schválenie v NR SR pripraviť. Bude to ale potom ešte v súlade s článkom 98 Ústavy SR?!? Prezident SR sa podľa môjho názoru správne rozhodol podľa toho znenia Ústavy SR, ktoré aktuálne platí.

V závere k tejto téme už iba dve veci, a to

• apel na obidve strany v záujme uskutočnenia celospoločenskej diskusie o riešení, resp. nastavení takých podmienok pre ochranu rodiny v ponímaní tradičných hodnôt a aj podľa zatiaľ platných základných pravidiel prírody

• a nasledovné dve faktické, resp. technické poznámky, resp. konštatovania.

Podľa čl. 95 odsek (2) Prezident Slovenskej republiky môže pred vyhlásením referenda podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. S ohľadom na zložitosť formulácie otázok v petícii za ochranu rodiny a spájanie viacerých problémov, resp. práv do jednej otázky, ako aj neurčitosti jednej z otázok použitím slova „najmä“ nemohol podľa mňa Prezident SR veľmi postupovať inak – určite po tých svojich prísľuboch nemohol referendum pre vyššie spomínané nedostatky odmietnuť.

Podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve, konkrétne podľa §1 odsek (3) predmetného zákona platí, že „Petícia nesmie vyzývať k porušovaniu ústavy, zákonov a právne záväzných aktov Európskej únie, popieraniu alebo obmedzovaniu osobných, politických alebo iných práv.“ Ak by sme posudzovali, resp. brali do úvahy aj takéto hľadisko, tak sa pred Prezidentom SR otvárali aj ďalšie otázky ohľadne súladu petície, resp. jej organizovania s platnými zákonmi SR. Napr. po tragickom úmrtí rodičov maloletých detí by si pri tak sformulovaných otázkach nemohli teoreticky osvojiť svoje vnúčatá ani ich babka s prababka, pretože tie otázky sú veľmi všeobecné a nie celkom jasné.