Tento článok je motivovaný snahou autora poukázaním na konkrétny príklad posilniť právne vedomie, resp. odvahu občanov SR o tom, že sa dá bojovať s nespravodlivosťou a korupciou, hoci to nie je jednoduché a je to často zdĺhavé. Práve uvádzaný príklad môže byť prostriedkom, ako ten dlhý čas skrátiť, pretože sa občan, bojujúci za spravodlivosť môže odvolať na existujúci judikát.
Občania nie sú právne nevedomí, ale ako správne poznamenal jeden diskutujúci, sú často iba právne bojazliví. Aj ja, ktorý mám pomerne veľké skúsenosti a aj pozitívne výsledky v boji za spravodlivé rozhodnutie súdov, som stále konfrontovaný so znevažujúcim správaním zo strany niektorých právnikov alebo sudcov, ktorí sa smerom ku mne vyjadrujú, že prezentujem „neprávnický názor“, pričom sa tvária, že bazírujú na presnom uvádzaní právneho názoru, ale pritom odvádzajú pozornosť od podstaty problému. Paradoxne, resp. skôr nečakane som sa dosť často dočkal podpory na prokuratúre.
A teraz k tomu konkrétnemu príkladu.
Pred nejakým pomerne krátkym časom vydal Ústavný súd Českej republiky nález, podľa ktorého dal za pravdu sťažovateľovi voči viacerým rozsudkom Krajského súdu v Brne a aj voči rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky a pripustil ako dôkaz v rámci jeho obrany aj predtým všetkými nižšími stupňami súdov odmietnutú audio-nahrávku.
Krajský súd v Brne a aj Najvyšší súd Českej republiky sa pritom odvolávali na obvyklú právnu, resp. súdnu prax, keď boli odmietané dôkazy, ktoré boli získané tzv. „nezákonným spôsobom“, medzi ktoré sa právnikmi (sudcovia, obhajcovia, prokurátori, …) radia napr. aj video alebo audio nahrávky, vyhotovené bez súhlasu všetkých účastníkov nahrávania. A to aj keby sa na druhej strane ako o účastníka jednalo o viacnásobného vraha alebo o veľkého podvodníka alebo o skorumpovaného úradníka!
Ústavný súd Českej republiky najskôr pre jednoznačnosť vo svojom výroku skonštatoval, že za bežných okolností je nahrávanie súkromných rozhovorov bez súhlasu ich účastníkov hrubým zásahom do ich súkromia a takýto postup je vo väčšine prípadov morálne a aj právne neprijateľný.
Napriek tomu je však podľa Ústavného súdu Českej republiky potrebné rozdielne posudzovať také prípady, kedy je tajné vyhotovenie záznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob, resp. formu právnej ochrany výrazne slabšej strany významného občiansko-právneho alebo pracovno-právneho sporu. Zaobstaranie záznamu aj bez súhlasu účastníkov rozhovoru je ospravedlniteľným záujmom na ochrane slabšej strany právneho sporu, ktorej hrozí závažná ujma. A ak sa pritom jedná o jediný alebo kľúčový dôkaz, potom je zaobstaranie takéhoto záznamu možné analogicky považovať za konanie v podmienkach krajnej núdze alebo dovolenej svojpomoci.
Od vydania tohto nálezu Ústavného súdu Českej republiky by som si byť na mieste korupčníkov nebol istý tým, že budem komukoľvek „niečo“ hovoriť o tom, že by mi mal „niečo“ dať za to, že „niečo“ vybavím, urobím, vyriešim!
Ak by k tomu nálezu Ústavného súdu Českej republiky naviac ešte dokázali konečne aspoň „niečo“ zo svojich sľubov a/alebo vyhlásení o ich boji s korupciou splniť aj politici príslušnými zmenami zákonov, tak by sa spomínaný nález mohol reálne stať kladivom na korupciu.